Pri krbe

Dnes som si prečítal komentár od Mariána Leška a napadlo mi, že náš systém sa hierarchicky zakladá na podpore ľudí, čo vedia niečo zariadiť. Tie posledné dve slová sú mi tam navyše.

Človek, ktorý niečo vie, to spravidla vie vo svojom živote aj uplatniť a použiť (v praxi, ako sa s obľubou hovorí). Tí, ktorým sa darí, sú príkladom pre tých menej šikovných a časom sa vytvorí prirodzený vzťah medzi tými menej úspešnými a úspešnejšími. Aspoň tak si to predstavujem v ideálnej spoločnosti.

My ale žijeme v neideálnej. Takže naše konanie obemedzujú alebo podporujú ďalšie vonkajšie okolnosti. Napr. u nás na univerzite prísľub za napísanie takej alebo onakej kvalifikačnej práce zvyšujúci naše výsledné číslo na výplatnej páske (dnes už skôr papieri). Je však zaujímavé, že množstvo ľudí, ktorí na to majú, sa takémuto postupu bránia. Dôvodov je hneď niekoľko. Po získaní vyššej kvalifikácie, sa na stole objaví nová hŕba práce – nekvalifikovanej, teda úradníckej. Vypĺňanie formulárov najrôznejšieho druhu a podávanie správ po hierarchickom rebríku smerom nahor. Motivácia získať túto kopu je pre tvorivého človeka veľmi nízka.

Ďalší dôvod je získanie kvalifikácie na garanciu študijných odborov, zaraditeľnosť do komisií pre NIEČO apod. Samozrejme, človek to môže odmietnuť, ale tlak okolia je obyčajne veľmi vysoký, a nie každý odolá, niekedy niet inej možnosti. To v princípe znamená, že čas, ktorý predtým tvorivý človek mohol venovať výskumu, štúdiu, učeniu, práci so študentami, teda primárnej náplni školy, sa zrazu rozloží na množstvo zväčša málo riešiacich zasadnutí a presunmi medzi nimi. Myslím, že podobne je to aj v iných odvetviach.

No a keďže tieto posty riadiacich pracovníkov sú z tohoto hľadiska menej zaujímavé ale viac platené, je možno ich získať aj splnením nejakých formálnych kritérií. Jedným z nich je napr. vyštudovanie za šéfa, po novom manažéra.

Fascinoval ma príbeh, ktorý som sledoval v jednej firme, kde došlo k reštrukturalizácii. Šéfovia, ktorí rozumeli výrobe, boli odstavení na druhú koľaj a dosadili tam mladých a neskúsených, ktorí ani nevedeli, kde výrobný proces začína. Ich úlohou však bolo optimalizovať výrobu. Dopadlo to tak, že si od pôvodných šéfov vypýtali kompletné podklady a na ich základe rozhodovali. Samozrejme čiste na finanačnom základe. Však odborne nemohli, aspoň nie v tak kratkom čase. Reštrukturalizácia dobehla, mladí šéfovia sa rozbehli reštrukturalizovať ďalšie podniky a starí tam zostali a nahradili ich naspäť. Majiteľ, ktorý toto zrealizoval, kúpil ozdravený podnik.

Možno by to tí starí naozaj nezvládli tak dobre ako tí mladí, ale otázka ľudského prístupu zostáva tak trochu bokom. Nie som za to, aby sa ľudia držali na jednom mieste za každú cenu, ale mávať s ľuďmi podľa nejakých učebnicových princípov tiež nepodporujem. Moja skúsenosť s manažermi je totiž taká, že sa učia schémy úspešných podnikov a v nich sa snažia napredovať po vopred vydláždenej ceste. To sú príklady všetkých “veľkých” firiem, kde sa začína od piky a postupne sa prepracováva do špičky. Tvorivosť v rámci pravidiel s hlavným heslom, “všetko pre firmu”. Človek ostáva bokom.

Je známy fakt, že “znalostná ekonomika” ako sa nazýva hlavne “veda aplikovaná v praxi prinášajúca ovocie v podobe peňazí do štátneho rozpočtu” je snom každej vlády, nielen u nás. Bohužiaľ cesta ku nej vedie cez podporu vzdelávania, vedy a výskumu (základného i aplikovaného), čo je tuším nočnou morou našich vlád. U nás na Slovensku je táto podpora (percentuálne k HDP i nominálne) dlhodobo podpriemerná skoro v akomkoľvek rámci. Dnes som zachytil premiérovo vyjadrenie, že najprv si na to musíme zarobiť. Áno, je pravda, že bez peňazí sa veda poriadne robiť nedá, najmä v odboroch s náročnou technologickou základňou, dá sa ale robiť veda z toho, ako tie prostriedky (ne)poskytnúť. Nuž a tu je kameň úrazu. Je hmatateľné a viditeľné na fakultách našich univerzít aj “univerzít” a zrejme aj na ústavoch SAV, že tam dlhodobo chýbajú prostriedky. Nielen na mzdy pracovníkov, ktoré sa dookola omieľajú v médiách, ale aj na normálnu prevádzku. Nie je predsa s kostolným riadom, aby na fakulte bolo v zime chladno, a aby zamestnanci mali problém so základnými prostriedkami na prácu.

Naša skvelá budova matfyzu, konštrukcia zo železa a skla, bola určite atraktívna ako výdobytok modernej doby v čase jej zrodu, ale každému, kto má doma okno, muselo byť ihneď jasné, že výsledok stavebnej činnosti podľa plánu bude skoro dokonalým protipólom čierneho telesa (fyzici odpustia). A to je už teplejšie ako bývalo, keď som študoval(nielen kvôli globálnemu otepľovaniu). Vtedy som párkrát sedel v zime vo vetrovke a dúchal si na ruku píšúcu poznámky z prednášky. Odvtedy sa naše vedenie pousilovalo a tie najväčšie diery sa zaplátali. Ale budova bude určite ročne požierať veľa peňazí aj napriek tomu. Celková rekonštrukcia by sa z dlhodobejšieho hľadiska určite oplatila. Aj preto jeden zo študentov v našej študentskej ankete napísal na otázku, čo by zlepšil na fakulte: “Zapchal by som všetky diery na budove.”

Nezmyselné akreditovanie a reakreditovanie sa blíži svojou pravidelnosťou k Vianociam a uberá čas skoro všetkým tu na fakulte. Nie je jasné, s akým výsledkom – ani lokálnym ani globálnym. Občas to vyzerá tak, že vysokoškolskí učitelia majú len povinnosti učiť, produkovať materiály pre študentov, vypĺňať rôzne formuláre a dotazníky so stále sa opakujúcimi dátami, ktoré ste na to isté oddelenie zaniesli už desiatky krát (meno, priezvisko, r.č….však to poznáte), publikovať vedecké články a čojaviemčoešte, ale materiálne zabezpečenie pracoviska, ktoré by to umožňovalo, si máme zohnať sami. Toto právo na primerané pracovné podmienky sa akosi vytratilo. Keď som nastupoval na fakultu v roku 1996, tak mi môj vtedajší šéf povedal. “Tu máš počítač, ale nemá hardisk.” Tak som si za vlastné kúpil HD veľkosti 1GB, ktorý vtedy stál cca. 10 tis. Sk, aby som mohol pracovať. Mnohí na fakulte sú rádovo väčší nadšenci pre svoju prácu ako ja. Rád by som vedel, čo všetko obetovali oni. Aké sú ich osobné obete pre toto pracovisko? Kedy sa im to aspoň trochu vráti a či niekedy počas svojho aktívneho pracovného života budú môcť povedať, že pracovisko im poskytuje adekvátne podmienky pre prácu? A ako je to na iných pracoviskách vysokých škôl?

Notoricky známy nedostatok zabezpečovacieho personálu ako administratívnych pracovníkov (hlavne sekretárok), systémových administrátorov a pod. ani nebudem pripomínať. Za posledné dva roky som venoval minimálne tretinu pracovného času administratíve – rozumej vyplňovaniu rôznych formulárov s nejasným cieľom.

Vyhýbanie sa podpore vedy a v širšom ponímaní vzdelania je jedným z mála prienikov doterajších ponovembrových vlád. Som zvedavý, kedy a či vôbec sa dočkáme osvietenej vlády. U tých doterajších to zatiaľ vyzerá skôr na selektívnu slepotu/hluchotu, keď dôjde reč na podporu vzdelania. Je fajn, že budeme mať skvelé montážne aut popredných svetových výrobcov, ktoré budú jazdiť po nových diaľniciach zo západu na východ našej krajiny. Možnože mnoho našich ľudí bude aj navrhovať najmodernejšie dizajny priemyselných výrobkov a moderné elektronické zariadenia, ale všetko sa to budú musieť naučiť inde. Mimo Slovenska. A povedzme si úprimne, koľko ľudí, ktorí idú študovať von sa vrátia? Existujú o tom štatistiky?

Keď už som načal tie mzdy, tak na to, aby sa človek mohol zamestnať u nás na fakulte, je potrebný doktorát. Normalne nadaný človek na jeho vypracovanie potrebuje po vysokoškolskom vzdelaní 3-6 rokov. Sú rýchlejši a pomalší a veľmi to závisí na odbore. Takže sa človek stane odborným asistentom v zhruba 28 rokoch a má tabuľkový plat, ktorý je zväčša nižší ako plat tých, ktorých učí a pracujú popri štúdiu vo firme. V Rakúsku je bežné, že plat stúpne asi o 50%, keď sa človek kvalifikuje doktorátom. U nás to je cca. 1000 korún/mesačne – viem to lebo som pracoval na fakulte ešte v čase, keď sa dalo zamestnať bez doktorátu. Optimista by povedal, buď rád, že nemáš plat, ktorého je to polovica. Takže záver je, že nadpriemerné vzdelanie v štátnej firme ocenia podpriemerným platom.

Ako vždy počúvame, že keby sme nemuseli to alebo ono, keby sa nepodarilo prísť o tamtie prostriedky, tak všetky by ich naši milí exekutívci dali do: školstva, zdravotníctva a kultúry. Aspoň raz by som to chcel vidieť, lebo už som to počul možno aj tisíc krát.

Zdá sa, že máme sedem úrodných rokov (aspoň dúfam). Ak sa vláde podarí prekonať tieto roky bez toho, aby pridelila aj na tieto oblasti výraznejší podiel HDP, tak tých ďalších sedem menej úrodných rokov budú mať o výhovorku postarané. Možno by sa oplatilo zamyslieť sa nad celkovou štruktúrou výdavkov našej krajiny a skúsiť to porovnať s inými. Aj keď tento typ analýzy často odbíjajú slovami o našich špecifikách. Špecifikum našich vlád je však rezignácia na generovanie nových myšlienok.

Dnes zbierali pozdĺž cesty zo Zohoru do Stupavy igelity, tégliky a iné úlety z áut voziacich smeti na skládku firmy ASA v Zohore. Nesmierne som sa potešil, pretože cestou do práce som mal častokrát pocit, že asfaltka vedie priamo cez skládku.

Dlhodobé pozorovanie bolo nasledujúce. Veľké nákladné auto s nákladnou korbou otvorené zhora a niekedy čiastočne aj zo zadnej strany je nabité odpadkami. Rozmanitosť si určite viete ľahko predstaviť. Aby sa zmestilo čo najviac, tak je toho naozaj vrchovato, a potom je to (v lepšom prípade) prihodené sieťou. Podľa veľkosti ôk pri rýchlejšej jazde, vetre rôznych smerov a jám na ceste nepredvídateľných tvarov a hĺbky vyletujú všakovaké zvyšky. Najmä tie ľahšie. No a keď šoférujete svoj kabriolet (nieže by som nejaký vlastnil) za takýmto autom, odporúčam prilbu a okuliare s pevnejším rámom.

Neviem kto platí dozbieravanie odpadkov, ale dúfam, že majitelia skládky, ktorí si to účtujú od dovozcov odpadu.

Som zvedavý, kedy bude najbližší zber odpadkov. Môj tajný tip je predjarie budúceho roku, lebo milosrdná zeleň toho vie veľa zakryť. A už sa nám to tu začína zelenať.