Dovolím si reprodukovať známu baladu, vzhľadom na to, že tvrdenie budem najbližšie potrebovať na prednáške. Takže na začiatok tóny svitu luny (od Debussyho pre pamätníkov) a nedeľná chvíľka poézie môže začať.

Heinrich von Boole-Karajan

Balada o vete Rolleovej

Túto vetu – závažnú, no krátku
nechal nám pán Rolle na pamiatku.
Každému z vás iste cestu skríži
(Neubrunn, Vencko: skriptá z analýzy).
V tej vete je skrytá vôňa kvetov.
Dovoľte mi zblížiť vás s tou vetou.

Predpoklady – tie su vskutku malé:
spojitosť na celom intervale
no a vnútri, vlastnosť to nie nová
funkciu f možno derivovať.
Na okrajoch potom už len stačí
ak sa “f(a)” “f(b)” rovnať ráči.

Keď už spĺňa tieto predpoklady,
funkcia f máva veľké klady
kdesi v (a,b) bod c sa už kľuje
f ` sa v céčku vynuluje.

Snáď stratíme ešte dve-tri slová
o tom, ako vetu dokazovať:
ak f žije medzi konštantami
urobte si, prosím, dôkaz sami.
No a ak je nekonštantne pestré
celkom iste nadobúda extrém.
Zvyšok úvah, nie je ich tak veľa
nechame na prácu čitateľa.

Je to iste pocta poézie,
že pán Rolle oddnes v básňach žije.
Zato, prosím, priateľ slovesnosti
neuberaj vetám na presnosti.
To, čo básnik do obrazov snuje
matematik presne sformuluje.

(Doplnené a opravené: autorom balady je Ivan Kupka.)