Keď vek je iba číslo
Boli sme na návšteve Jankinho starého otca, ktorý už dlhší čas býva u svojej partnerky Betky v Komárne. Oni nás už navštívili dvakrát na svojich potulkách po rodine a priateľoch a my sme sa nejako nie a nie dostať k nim. Návšteva prebehla včera a dnes a dávam si z nej dohromady dojmy. Ten hlavný je, že sme boli u dvoch úžasne mladých ľudí. Posúďte sami. Každý pracovný deň opatrujú dieťa vo veku cca. 3 rokov, ktoré sa pri nich naučilo po slovensky, dokažu mu trpezlivo vysvetľovať odpovede nekonečnej hry “A prečo…?”, pestujú záhradu, cestujú, zaujímajú sa o kultúru, Betka štrikuje deky, ponožky, starý ocko zasa bloguje, fotí, a to všetko sa naučil sám. Okrem toho sú členmi spoločenstva, ktoré sa pravidelne stretáva a spríjemňuje si chvíle posedeniami aj v medzinárodnom obsadení (keď sme tam boli, dobehla na ein kleines Kaffe jedna echt Viedeňáčka z neďalekého kempu). Samozrejme, to je len výber ich činností.
Boli sme s nimi na prechádzke a jedno z “ich detí”, ktoré opatrovali, sme stretli. Z diaľky kývalo na nich. Mohla mať 4-5 rokov. Koľko ľudí mimo rodiny si z toho veku pamätáme?
Ja už nemám starých rodičov, ale táto ich aktivita mi pripomenula výrok inej ženy vo vysokom veku, starkej mojej švagrinej. Práve oslavovala tuším 80. narodeniny a môj brat sa jej pýtal: “Starká a nechceli by ste byť znovu mladá?” A ona mu na to: “Jáj, Lacko môj, 20 by som už nechcela mať, ale takých 60 to ešte áno!”
Podotýkam, že Jankin starý ocko odchádzal do dôchodku v hlbokom socializme. No a tak som si pomyslel, že ak budem z polovice taký plný síl a hlavne chuti do učenia sa nového v čase svojho dôchodkového veku, ako som videl u tohoto milého komárňanského páru, tak sa na tú starobu teším.
