Pri krbe

Životopisný príbeh známej speváčky vo filme La Môme je ukážkou ako vie špičkový talent vytiahnuť dievča z neutešených pomerov, ale aj ako je k ničomu, ak niet pre koho žiť. Režisérovi Olivierovi Dahanovi sa podarilo v trochu divokej koláži príbehov z detstva, dospievania, začiatkov kariéry, plného rozkvetu i sklonku mladého života Édith Piaf načrtnúť povahové rysy tejto nevšednej osobnosti. Jej piesne poznáme azda všetci, dodnes patria ku skvostom šansónu. Odrážajú jej život, vrcholy i pády, ktorých najmä v osobnom živote zažila neúrekom.

Film ma oslovil pestrou paletou prostredí. Neviem však, či zámerom režiséra bolo úplne potlačiť všetky vedľajšie postavy do úzadia, ale vo filme sa okrem Édith ostatní len “mihnú”. Je to buď tým, že mimo spevu nemala Piaf veľmi čím zaujať a režisér nemohol postaviť nikoho oproti nej alebo nevedel, ako to má filmovo povedať. Dielo získalo dvoch Oskarov (najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe, makeup). Zahrať 48-ročnú starenu je úctyhodný výkon. Každopádne, film sa oplatí aspoň počuť, ak už nie vidieť.

Oskarom za hudbu (v r. 2008) ovenčený film Once je príjemný romantický muzikál s pesničkami, ktoré si rád vypočujem aj neskôr. Nesilená lovestory medzi opravárom vysávačov, ktorý hráva na ulici svoje piesne, a emigrantkou zarábajúcou si predajom kvetov a upratovaním.

Tento film sa asi dostane do zlatého fondu romantických príbehov o muzikantoch. Samozrejme, že moje puto k filmu je trochu poznamenané faktom, že emigrantka je Češka. Rozhodne príbeh nekončí úplne tuctovo, aj keď ide o hepienďák. Odporúčam aj pre rodiny s malými deťmi.

Práve skúšam skript ASCIIMathML, ktorý umožňuje písať matematické symboly na web. Nie som si istý, či som všetko nastavil správne, takže tento príspevok budem ladiť, kým to nepôjde. Ukážka v Bloggeri totiž ignoruje moje nastavenie. Skript ASCIIMathML funguje na mojej stránke, ale v ramci blogspot sa mi ho nepodarilo spojazdniť.

Nakoniec sa mi podarilo rozbehnuť LaTeXMathML. Výsledok možno vidieť o riadok výššie. Stačí pridať do šablóny na stránku odkaz na skript:

<script src='http://www.sccg.sk/~chalmo/LaTeXMathML.js' type='text/javascript'>
&lt/script&gt

Ak s tým niekto máte skúsenosti, dajte mi prosím vedieť.

V rôznych dobách sa toto pravidlo vysvetľovalo rôzne – záviselo to od toho, čo znamenalo prvý jarný deň. Buď sa považoval za tento deň stanovený dátum (21.3.) alebo astronomická jar. No a aby sme sa vyhli akejkoľvek pravidelnosti, tak sviatok by sa mal vyhnúť židovskému sviatku Pesach.

Židovský kalendár je kombináciou lunárneho a solárneho kalendára. Mesiace sa počítajú podľa Mesiaca, roky podľa Slnka. Pesach sa oslavuje tyždeň od 15. dňa mesiaca nisan.

Druhá otázka, ktorá sa vynára s týmto miernym chaosom je, prečo je to takto. Ukrižovanie Krista je historická udalosť, a teda dátum by mal byť pevný. Prečo teda z roka na rok poskakuje Veľkonočná nedeľa? Lebo nevieme presný deň popravy. Takže v roku 325 n.l., keď ho asi tiež nevedeli, zabili na koncile v Nicei* dve muchy jednou ranou. Aspoň tak si to vysvetľujem. Jednak umožnili, aby sa sviatok konal vo všetkých možných pripadajúcich dátumoch, kedy sa poprava uskutočnila a jednak sa zároveň konal v čase, ktorý má súvis s astronomickými úkazmi, podľa ktorých sa riadili mnohé pohanské sviatky jari (ako napr. vynášanie Moreny). Tie boli a asi aj sú tŕňom v oku cirkvám. Je to jasná konkurencia. Niečo o sviatkoch sa dá nájsť aj na pomerne rozsiahlej stránke o Slovanoch. Zaujal ma aj článok o Walpurginej noci.

No a systematické pojednanie na túto tému v kontexte vývoja svetových náboženstiev je knižka od rumunského religionistu Mircea Eliadeho: Dejiny náboženských predstáv a ideí, ktorá u nás vyšla v preklade v roku 1997.

* Upravené na základe Ruziklanovho komentára.

Je známy fakt, že “znalostná ekonomika” ako sa nazýva hlavne “veda aplikovaná v praxi prinášajúca ovocie v podobe peňazí do štátneho rozpočtu” je snom každej vlády, nielen u nás. Bohužiaľ cesta ku nej vedie cez podporu vzdelávania, vedy a výskumu (základného i aplikovaného), čo je tuším nočnou morou našich vlád. U nás na Slovensku je táto podpora (percentuálne k HDP i nominálne) dlhodobo podpriemerná skoro v akomkoľvek rámci. Dnes som zachytil premiérovo vyjadrenie, že najprv si na to musíme zarobiť. Áno, je pravda, že bez peňazí sa veda poriadne robiť nedá, najmä v odboroch s náročnou technologickou základňou, dá sa ale robiť veda z toho, ako tie prostriedky (ne)poskytnúť. Nuž a tu je kameň úrazu. Je hmatateľné a viditeľné na fakultách našich univerzít aj “univerzít” a zrejme aj na ústavoch SAV, že tam dlhodobo chýbajú prostriedky. Nielen na mzdy pracovníkov, ktoré sa dookola omieľajú v médiách, ale aj na normálnu prevádzku. Nie je predsa s kostolným riadom, aby na fakulte bolo v zime chladno, a aby zamestnanci mali problém so základnými prostriedkami na prácu.

Naša skvelá budova matfyzu, konštrukcia zo železa a skla, bola určite atraktívna ako výdobytok modernej doby v čase jej zrodu, ale každému, kto má doma okno, muselo byť ihneď jasné, že výsledok stavebnej činnosti podľa plánu bude skoro dokonalým protipólom čierneho telesa (fyzici odpustia). A to je už teplejšie ako bývalo, keď som študoval(nielen kvôli globálnemu otepľovaniu). Vtedy som párkrát sedel v zime vo vetrovke a dúchal si na ruku píšúcu poznámky z prednášky. Odvtedy sa naše vedenie pousilovalo a tie najväčšie diery sa zaplátali. Ale budova bude určite ročne požierať veľa peňazí aj napriek tomu. Celková rekonštrukcia by sa z dlhodobejšieho hľadiska určite oplatila. Aj preto jeden zo študentov v našej študentskej ankete napísal na otázku, čo by zlepšil na fakulte: “Zapchal by som všetky diery na budove.”

Nezmyselné akreditovanie a reakreditovanie sa blíži svojou pravidelnosťou k Vianociam a uberá čas skoro všetkým tu na fakulte. Nie je jasné, s akým výsledkom – ani lokálnym ani globálnym. Občas to vyzerá tak, že vysokoškolskí učitelia majú len povinnosti učiť, produkovať materiály pre študentov, vypĺňať rôzne formuláre a dotazníky so stále sa opakujúcimi dátami, ktoré ste na to isté oddelenie zaniesli už desiatky krát (meno, priezvisko, r.č….však to poznáte), publikovať vedecké články a čojaviemčoešte, ale materiálne zabezpečenie pracoviska, ktoré by to umožňovalo, si máme zohnať sami. Toto právo na primerané pracovné podmienky sa akosi vytratilo. Keď som nastupoval na fakultu v roku 1996, tak mi môj vtedajší šéf povedal. “Tu máš počítač, ale nemá hardisk.” Tak som si za vlastné kúpil HD veľkosti 1GB, ktorý vtedy stál cca. 10 tis. Sk, aby som mohol pracovať. Mnohí na fakulte sú rádovo väčší nadšenci pre svoju prácu ako ja. Rád by som vedel, čo všetko obetovali oni. Aké sú ich osobné obete pre toto pracovisko? Kedy sa im to aspoň trochu vráti a či niekedy počas svojho aktívneho pracovného života budú môcť povedať, že pracovisko im poskytuje adekvátne podmienky pre prácu? A ako je to na iných pracoviskách vysokých škôl?

Notoricky známy nedostatok zabezpečovacieho personálu ako administratívnych pracovníkov (hlavne sekretárok), systémových administrátorov a pod. ani nebudem pripomínať. Za posledné dva roky som venoval minimálne tretinu pracovného času administratíve – rozumej vyplňovaniu rôznych formulárov s nejasným cieľom.

Vyhýbanie sa podpore vedy a v širšom ponímaní vzdelania je jedným z mála prienikov doterajších ponovembrových vlád. Som zvedavý, kedy a či vôbec sa dočkáme osvietenej vlády. U tých doterajších to zatiaľ vyzerá skôr na selektívnu slepotu/hluchotu, keď dôjde reč na podporu vzdelania. Je fajn, že budeme mať skvelé montážne aut popredných svetových výrobcov, ktoré budú jazdiť po nových diaľniciach zo západu na východ našej krajiny. Možnože mnoho našich ľudí bude aj navrhovať najmodernejšie dizajny priemyselných výrobkov a moderné elektronické zariadenia, ale všetko sa to budú musieť naučiť inde. Mimo Slovenska. A povedzme si úprimne, koľko ľudí, ktorí idú študovať von sa vrátia? Existujú o tom štatistiky?

Keď už som načal tie mzdy, tak na to, aby sa človek mohol zamestnať u nás na fakulte, je potrebný doktorát. Normalne nadaný človek na jeho vypracovanie potrebuje po vysokoškolskom vzdelaní 3-6 rokov. Sú rýchlejši a pomalší a veľmi to závisí na odbore. Takže sa človek stane odborným asistentom v zhruba 28 rokoch a má tabuľkový plat, ktorý je zväčša nižší ako plat tých, ktorých učí a pracujú popri štúdiu vo firme. V Rakúsku je bežné, že plat stúpne asi o 50%, keď sa človek kvalifikuje doktorátom. U nás to je cca. 1000 korún/mesačne – viem to lebo som pracoval na fakulte ešte v čase, keď sa dalo zamestnať bez doktorátu. Optimista by povedal, buď rád, že nemáš plat, ktorého je to polovica. Takže záver je, že nadpriemerné vzdelanie v štátnej firme ocenia podpriemerným platom.

Ako vždy počúvame, že keby sme nemuseli to alebo ono, keby sa nepodarilo prísť o tamtie prostriedky, tak všetky by ich naši milí exekutívci dali do: školstva, zdravotníctva a kultúry. Aspoň raz by som to chcel vidieť, lebo už som to počul možno aj tisíc krát.

Zdá sa, že máme sedem úrodných rokov (aspoň dúfam). Ak sa vláde podarí prekonať tieto roky bez toho, aby pridelila aj na tieto oblasti výraznejší podiel HDP, tak tých ďalších sedem menej úrodných rokov budú mať o výhovorku postarané. Možno by sa oplatilo zamyslieť sa nad celkovou štruktúrou výdavkov našej krajiny a skúsiť to porovnať s inými. Aj keď tento typ analýzy často odbíjajú slovami o našich špecifikách. Špecifikum našich vlád je však rezignácia na generovanie nových myšlienok.

Prudko pozerateľný sci-fi film režiséra Lee Tamahoriho. Napätie, dejová línia (vraj na motívy príbehu Philipa K. Dicka), lovestory, akčné scény, neohurovanie grafickými scénami – kombinácia, ktorá sa nie často vída. Bavil som sa až do konca a aj od začiatku. Kompozíciou trochu pripomína Posledné pokušenie Krista. Dej sa však odohráva v súčasnosti. A hlavná postava je iná, ale len na prvý pohľad. Autori príbehu preháňajú uveriteľne a presvedčivo (až na jednu scénu s padaním auta a iných dopravných prostriedkov dolu stráňou). Hoci Cris alias Frank Cadillac je obdarený nezvyklou schopnosťou, ide o nešťastného človeka, ktorý sa snaží žiť svoj “obyčajný” život…

Plus tohoto filmu je jazyk s minimom vulgarizmov. Rád doporučujem. A to aj napriek tomu, že akčné sci-fi nie je môj zvlášť obľúbený žáner.

Klasika od Woodyho Allena. Popravde, až tak veľmi ma nezaujala. Hoci jeho filmy sa mi celkom páčia. Je to v duchu riešenia si niektorých osobnostných problémov a premýšľania o veciach, ktoré sú resp. najmä v čase natáčania filmu asi boli väčšie tabu. Zdá sa však, že tu sa ešte dosť hľadal. Príbehy sú väčšinou priamočiare. Humor je často na úrovni insitného umenia. Možno to je spôsobené tematikou, ale kto pozná film Spiklenci slasti od špičkového českého režiséra Jana Švankmajera, asi uzná, že sa dá natočiť originálne a menej lascívne dielo aj na šteklivé témy. Každopádne z hľadiska zaplnenia si bieleho miesta vo filmografii som spokojný.

Prekvapením pre mňa bolo, že ide o scenár podľa častí knihy Davida Reubena.

Rozhodne neodporúčam romantickým párikom v plnom rozkvete mája rozhodnúť sa pozrieť si tento kúsok. Prechádzka popri rieke ho bohato nahradí. Technici s bujnešou biofantáziou si prídu na svoje v poslednom príbehu filmu.

Hrávam go. Je to príjemný relax a zatiaľ pre mňa aj nekonečný (vlastne ako matematik musím povedať konečný) zdroj inšpirácie. Možnosti a kombinácie ukladania kameňov na dosku v lokálnej pozícii tak, aby sa globálna pozícia vyvíjala aspoň trocha v prospech hráča, ktorému fandíme, dávajú hre rozmer taktický i strategický.

Go je dosková hra pochádzajúca z Číny, ktorá je stará asi 4500 rokov. Dosť veľa podľa mňa. Považuje sa za najkomplikovanejšiu (najmä tými, čo ju hrajú) a zatiaľ úspešne odoláva počítačovému spracovaniu. Najsilnejší program je na úrovni veľmi priemerného hráča.

Pravidlá si môžete prečítať buď na stránkach Slovenskej asociácie go alebo aj na iných fórach. Sú prekvapivo jednoduché a možno ich pochopiť v priebehu niekoľkých minút. Fascinujúci na Go je najmä spôsob uvažovania. Keďže bolo treba vytvoriť pojmy, aby sa hráči dorozumeli, tak základný pojem je skupina kameňov na doske a jej vlastnosti ako ľahká, ťažká, silná, slabá, s očami alebo len s jedným alebo bez očí, prípadne s polovičným okom. A potom sa klasifikujú aj body - priesečníky na mriežke 19x19, na ktoré sa ukladajú kamene. Taký bod môže byť veľký, malý a ťah naň rýchly alebo pomalý. No a pri hodnotení ťahov sa používa celá škála prívlastkov ako excelentný, silný, slabý, nedbalý, zaujímavý, novátorský, ortodoxný...Najmä profesionálni hráči sa radi hrdia novátorstvom. Zapisuje sa to do histórie vývoja hry.

Profíci existujú najmä v Japonsku, Číne a Korei, ale nejakí sú aj v Európe a v USA. Majú množstvo líg a turnajov a môžu získať tituly napr. Virtuóz, 10 dan apod. O jednom takom som písal v príspevku Mejdžin.

Aké obľúbené spoločenské/doskové hry sa hrávate?

Dnes zbierali pozdĺž cesty zo Zohoru do Stupavy igelity, tégliky a iné úlety z áut voziacich smeti na skládku firmy ASA v Zohore. Nesmierne som sa potešil, pretože cestou do práce som mal častokrát pocit, že asfaltka vedie priamo cez skládku.

Dlhodobé pozorovanie bolo nasledujúce. Veľké nákladné auto s nákladnou korbou otvorené zhora a niekedy čiastočne aj zo zadnej strany je nabité odpadkami. Rozmanitosť si určite viete ľahko predstaviť. Aby sa zmestilo čo najviac, tak je toho naozaj vrchovato, a potom je to (v lepšom prípade) prihodené sieťou. Podľa veľkosti ôk pri rýchlejšej jazde, vetre rôznych smerov a jám na ceste nepredvídateľných tvarov a hĺbky vyletujú všakovaké zvyšky. Najmä tie ľahšie. No a keď šoférujete svoj kabriolet (nieže by som nejaký vlastnil) za takýmto autom, odporúčam prilbu a okuliare s pevnejším rámom.

Neviem kto platí dozbieravanie odpadkov, ale dúfam, že majitelia skládky, ktorí si to účtujú od dovozcov odpadu.

Som zvedavý, kedy bude najbližší zber odpadkov. Môj tajný tip je predjarie budúceho roku, lebo milosrdná zeleň toho vie veľa zakryť. A už sa nám to tu začína zelenať.

Nedávno som dočítal knižku Mejdžin od nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Yasunari Kawabatu. Príbeh o človeku, ktorý celý svoj život zasvätil hre. Bol hráčom doskovej hry go. V čase svojho života nemal protivníkov, ktorí by sa mu vyrovnali. Takému hráčovi patrí titul Mejdžin – virtuóz.

Život venoval nielen hre go, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Bol hráčom dušou a okrem go bol celkom zbehlý aj v šogi, čo je orientálna verzia šachu. Jeho schopnosť zanietiť sa pre hru, aj keď o nič v zápase nejde, bola povestná. A spoločensky na ňu doplácal, pretože niekedy nenachádzal súperov na oddychový čas. Mejdžin hrával vážne aj vtedy.

V knihe sa opisuje okrem priebehu jeho poslednej partie, ktorá trvala takmer polrok, aj séria domnienok novinára(asi neprekvapuje, že to bol autor knihy) opisujúceho okolnosti a dej tejto nevídanej partie. Sú doplnené o informácie z rozhovorov s ľuďmi z okolia Mejdžina. Samotný majster hovoril málo.

Mejdžin je titul, ktorý si profesionálny hráč Go môže vydobiť v turnaji. Dnes. Za čias Honinbo Shusaja, ako sa náš hlavný hrdina volá, to tak nebolo(mimochodom “Honinbo” je ďalší titul). Tituly sa dedili alebo boli obdržané doživotne resp. do času, kým sa ich hráč nevzdal. Titul Mejdžin dostal najlepší hráč vtedajšej generácie. Je jedným zo siedmych prestížnych titulov, ktoré sa dajú získať v Japonsku. Zvyšné sú Judan, Tengen, Oza, Gosei a Kisei.

Tento príbeh je nielen o poslednej partii jedného z velikánov hry go, ale v prenesenom zmysle aj poslednou partiou jednej éry vývoja tejto hry. Éry, kde go bolo okrem nositeľa schopností v hre aj nositeľom istých spoločenských konvencií a úcty. Začínala sa doba hráčov ako Go Seigen a Kitani Minoru(oponent Mejdžina v poslednej hre), ktorí spravili prevrat v ponímaní fázy otvorenia tejto hry (šin fuseki) ale aj v turnajovej praxi, ktorý mal dopad na vnímanie hry viac z polohy športovej ako spoločenskej. Znamenalo to hlavne spresnenie niektorých dovtedy nepísaných pravidiel turnajov, hlavne vrcholových.

Knižka je určite príjemným pohľadom do premýšľania o go a okolnostiach pri vrcholových partiách. Musím však poznamenať, že úplné vychutnanie atmosféry knižky je do istej miery podmienené odohraním aspoň niekoľkých partií.